Renáta Zmajkovičová

Slovenské národné povstanie. Pýtam sa samej seba: aký je dnes odkaz Slovenského národného povstania? Na čo máme nadviazať? V čom máme pokračovať? Ako zachovať  plynulosť života a využiť, poučiť sa zo skúsenosti tých pred nami? Ako byť ozajstným človekom, ktorý si uvedomuje obeť tých, ktorí položili svoje životy, aby som tu mohla byť ja i vy, i druhí ? Slobodní a v mieri na svojom.

Také samozrejmé slovo: položili. Položili životy. Koľko dobrovoľnosti, pokory, úcty, rozhodnosti je v tom slove. Akoby nám niekto, kedysi dávno  položil kvety na prah domu a odišiel. A my nevieme, len tušíme, kto ich tam dal. Vieme len, že to urobil pre nás. Položili životy. Vnímame už len tú krásu, ktorú držíme v náručí. Vnímame život tu a teraz a pocit, že niekto kedysi dávno obetoval to najcennejšie čo mal, aj pre nás – vlastný život.

Režim, ktorý bol na Slovensku, bol totalitný a neexistovala žiadna sloboda. Aj u nás platili v tom čase Norimberské rasové zákony.

Skupina asi štyridsiatich ľudí v roku 1942, z ktorých bola asi polovica rasovo prenasledovaná, založila prvú Jánošíkovu družinu – tak si vtedy dávno hovorili – partizánsku skupinu v oblasti Humenného a Michaloviec. Išlo o skupinu Petra Boroša.  O dva týždne ich všetkých pozatvárali a skupina bola rozbitá. O dva roky na to v roku  1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala. Nálada v spoločnosti potrebovala dozrieť. Všetko potrebuje čas… vždy.

Čas dozrel a ľudia sa v Slovenskom národnom povstaní postavili na stranu slobody a života v mieri. Pre mňa je hodnota slobody a života v mieri, tým najväčším odkazom povstania. Je to hodnota, o ktorej zachovanie musíme dbať deň čo deň. Pretože život bol tým, o čo vtedy išlo – o náš život.