Renáta Zmajkovičová

Vôbec som neočakávala taký rozruch. Potravinová komora sa predbieha s opozíciou, kto najviac poškodí dobrej veci. Môj návrh na reguláciu potravín v školských bufetoch a automatoch vyvolal erupciu kritickej sopky. A viete prečo? No, každý má nejaký svoj záujem. Nie je to náhodou preto, že niekto nechce prísť o skvelý biznis? A nie je to náhodou aj preto, že sa niekto bojí, že by sme konečne mohli v rámci výživy detí nabrať správny smer a nevychovávať si konzumentov nezdravej stravy?

Spustila sa vlna lobovania. Nielen na ministerstvách, v Národnej rade, ale aj u bežných úradníkov, aby sa tento návrh zákona jednoducho stopil. Bohužiaľ, na Slovensku stále platí, že za peniaze sa dá asi všetko. Nakúpiť priestor v médiách a očierňovať niekoho je nenáročné. Ale keď sa to robí takýmto okatým spôsobom, je to viac ako uvážlivé.

A moji vážení kolegovia z opozície? Zrejme veľmi dobre poznajú komédiu Veľa kriku pre nič. Veď oni boli tí, ktorí na začiatku tvrdili, že zákaz predaja nevhodných potravín v školských bufetoch a automatoch je úplná banalita. Ale zrazu zmenili názor. Som celkom rada. Rozprúdila sa debata, rada si vymieňam názory. Avšak vtedy, keď sú konštruktívne. Tejto diskusii by som takýto prívlastok rozhodne nedala. Keď som počúvala rozpravu v pléne parlamentu, pri ktorej opoziční poslanci naťahovali čas, aby vytvorili dostatočný priestor na ďalší lobing proti návrhu, pripomínalo mi to tragikomédiu. Hoci všetci spočiatku kričali, že ide o banálny návrh, do rozpravy bolo znenazdajky prihlásených 20 poslancov opozície. A vystúpenia boli naozaj hodné Nobelovej ceny. Iba neviem, v akej oblasti by im bola udelená. Veľa kriku pre nič už teda neplatí, vážení kolegovia?

Obyčajný školský bufet či automat. Označenie „obyčajný“ v tomto prípade zrejme nie je namieste. Aj bufety a automaty sú súčasťou školy či školského zariadenia, a preto patria do výchovného procesu. Pravdou však je, že oproti obratom, aké majú v obchodných reťazcoch, sa s tými, ktoré majú v školách, nemôžu porovnávať. Pre veľkých hráčov však nejde o zanedbateľnú položku v ich rozpočte. A prečo? Pretože si vychovávajú disciplinovaných konzumentov čipsov, sladených a kolových nápojov, premastených šišiek, majonézových bagiet, pizze a podobne. Vyrastá tak generácia mladých ľudí závislých od týchto pre ľudský organizmus „blahodarných“ potravín. Kvantita toho, čo dodávajú do škôl, je oproti obchodným sieťam minimálna, ale predsa významná. Z tohto pohľadu chápem, že môj návrh zákona leží viacerým v žalúdku. Ale nevzdávam sa. Ide totiž o dobrú vec.

Je smutné, že opozícia podľahla lobingu a nemyslí na zdravie detí. Pretože o to v prvom rade ide. Neustále argumentuje: nezakazujme, ale edukujme. Ale veď my vzdelávame, robíme osvetu. Bohužiaľ, nevhodným spôsobom. Dieťa vyjde z triedy, v ktorej mu práve pedagóg hovoril o zdraviu prospešných potravinách a ako je zdravé stravovanie telu prospešné, a na chodbe naň bliká automat plný sladkostí, toastov, kolových nápojov. Čo je to za edukáciu? Takto si dovolíme plytvať aj verejné zdroje? Prečo by v školách nemohli byť automaty s ovocím či so zeleninou? Fungujú aj inde vo svete. Domácim dodávateľom by to určite pomohlo.

A ešte niečo. Ak si niekto myslí, že rýchle cukry, ktoré nezdravé potraviny obsahujú, deťom pridajú energiu, mýli sa. Práve naopak. Na pár minút ich síce preberú, ale následne majú problém sústrediť sa, pretože ťažká strava zaťažuje celý organizmus. Veď si predstavte, že zjete polmetrovú bagetu s údeným mäsom a majonézou. Chce sa vám po takejto konzumácii pracovať? A čo potom dieťa?

Edukovať sa dá iba pozitívnymi príkladmi. A tie musia byť aj v školských automatoch a bufetoch. Ponúknime našim potomkom zdravú stravu – ovocie, zeleninu, minerálne vody, ovocné šťavy. Zabudnime už konečne na škriepky a lobovanie a dajme deťom šancu na zdravý život.